Študenti Gymnázia J. B. Magina Vrbové opäť dokázali, že majú obrovské srdce

Vo štvrtok 14. mája 2026 sa skupina 15 našich žiakov rozhodla vymeniť svoje bežné voľné popoludnie za čas strávený s tými, ktorí si pozornosť a úctu zaslúžia najviac. Ich kroky viedli do zariadenia pre seniorov v Moravanoch nad Váhom, kde pre miestnych klientov pripravili deň plný úsmevov, tvorivosti a hudby.

Celú akciu detailne naplánovali a koordinovali predsedníčka školského parlamentu so svojimi členmi, pričom veľkou oporou jej boli pani učiteľky p. Huťová a p. Vavríková. Spoločne so študentmi zostavili pestrý program, ktorý seniorov okamžite vtiahol do deja.

Popoludnie plné aktivít, smiechu a spomienok

Študenti nenechali nič na náhodu a pre babičky si pripravili tri hlavné bloky aktivít:

• Kreatívne dielne: Spoločnými silami vyrábali originálne dekoračné svietniky, ktoré seniorom zostali ako krásna pamiatka na toto stretnutie.
• Pohybové cvičenie: Mladá energia rozhýbala celú miestnosť. Cvičilo sa na obľúbené pesničky seniorov, čo vyvolalo vlnu dobrej nálady a vitality.
• Posedenie pri gitare: Najemocionálnejšia časť dňa. Za sprievodu gitary si obe generácie spoločne zaspievali nestarnúce piesne z mladosti našich hostiteľov. Popritom si navzájom prezradili niečo o sebe, zdieľali životné príbehy a navzájom sa obohatili o nové pohľady na svet.

Veľké nadšenie a prísľub do budúcna

Rozlúčka sa niesla v znamení silných emócií. Nadšenie žiakov aj seniorov z toho, že sa čoskoro opäť uvidia, bolo po skončení akcie obrovské. Sme nesmierne hrdí na našich študentov, ktorí ukázali vysokú mieru empatie a sociálneho cítenia. Táto návšteva určite nebola posledná a v podobných zmysluplných popoludniach budeme s radosťou pokračovať.

Veľké poďakovanie

Touto cestou chceme vyjadriť úprimné poďakovanie riaditeľovi zariadenia, ktorým je PhDr. Martin Cifra, ako aj všetkým obetavým pracovníčkam zariadenia. Bez ich ústretovosti, otvorenosti a pomoci by sme toto nádherné podujatie nedokázali zrealizovať.

Ďakujeme, že pomáhate spájať generácie!

Vedenie školy

Ako vyzerá škola, ktorá žije vzťahmi, rešpektom a spoluprácou? Odpoveď sme si spoločne vytvorili počas Európskeho týždňa duševného zdravia, ktorý sa tento rok niesol v duchu témy vzťahy a komunita. Počas štyroch dní sa naša škola premenila na priestor, kde sa nielen učí, ale aj počúva, zdieľa, podporuje a spolupracuje. Cieľom bolo posilniť duševnú pohodu žiakov aj učiteľov a zároveň budovať prostredie, v ktorom sa každý cíti prijatý a bezpečný. Do aktivít sa zapojila celá školská komunita – žiaci, učitelia, Žiacky parlament aj žiacke školské firmy. Atmosféru dopĺňali aj sociálne siete, kde prebiehali výzvy, ankety a zdieľanie zážitkov.

Týždeň sme odštartovali témou, ktorá je základom všetkých ostatných – vzťah so sebou samým. Školu zaplnila uvoľnená atmosféra vďaka pohodlnému dresscodu a v aule vznikla oddychová zóna s pohostením. Žiaci sa zapájali do ankety „Čo robím pre seba, keď mi je ťažko?“, objavovali tipy na zvládanie stresu prostredníctvom QR kódov a skúšali relaxačné techniky. Uvedomili sme si, že starať sa o seba nie je luxus, ale nevyhnutnosť.

Druhý deň patril rešpektu, empatii a zdravým hraniciam. Kreatívna foto výzva „Ako vyzerá rešpekt?“ zapojila fantáziu aj tímovú spoluprácu. Stena vďačnosti sa postupne zapĺňala milými odkazmi a aktivity na triedach pomohli žiakom premýšľať o tom, kde majú svoje hranice – a ako ich komunikovať. Ukázalo sa, že rešpekt nie je samozrejmosť, ale vedomá voľba.

Streda bola plná rozhovorov, počúvania a nových pohľadov.Triedy spojil spoločný dresscode a na triednických hodinách sa diali veci trochu inak – žiaci si skúšali aktívne počúvanie, vyhýbali sa „zakázaným frázam“ a dokonca si vyskúšali výmenu rolí učiteľ – žiak. Atmosféru doplnila stena komplimentov plná pozitívnych slov. Zistili sme, že dobrá komunikácia dokáže meniť vzťahy.

Záver patril tomu najdôležitejšiemu – spolupatričnosti. Učitelia začali deň spoločnými raňajkami, zatiaľ čo žiaci si zmerali sily v pingpongovom turnaji tried. Vrcholom bol finálový a exhibičný zápas víťaznej triedy proti učiteľovi. Nechýbali ani povzbudivé odkazy od učiteľov pre žiakov. Tento deň ukázal, že škola je viac než len miesto – je to komunita.

Čo nám tento týždeň priniesol?

Týždeň duševného zdravia nebol len o aktivitách, ale najmä o spoločnej skúsenosti. Silnou stránkou bola energia celej komunity – každý sa mohol zapojiť a byť jej súčasťou. Aktivity oživil aj online priestor, ktorý ešte viac motivoval žiakov zapojiť sa. Súčasťou týždňa bola súťaž o najaktívnejšiu triedu. Víťazom sa stala 2BB, ktorá si vzchutnala spoločnú pizzu. Tento týždeň nám pripomenul, že duševné zdravie nie je téma na jeden deň, ale súčasť každodenného života. Aj preto chceme v podobných aktivitách pokračovať a ďalej vytvárať školu, v ktorej sa dobre učí aj žije.

Nedeľa 10. mája 2026 bola pre mnohých obyčajným dňom oddychu. Pre študentov nášho gymnázia sa však niesla v znamení športu, solidarity a pomoci druhým. Aj tento rok sme sa totiž zapojili do celosvetového charitatívneho podujatia Wings for Life World Run, ktoré každoročne spája státisíce ľudí z celého sveta s jediným cieľom, a to podporiť výskum poranení miechy a pomôcť tým, ktorí to potrebujú.

Pod tímom Run4Magin reprezentovalo naše gymnázium 9 študentov. K nim sa pridali aj dvaja študenti zo Žilinskej univerzity UNIZA, ktorí sa rozhodli podporiť náš tím a stať sa súčasťou tejto krásnej myšlienky. Spoločne všetci účastníci odbehli úctyhodných 120 kilometrov a zároveň sa im podarilo vyzbierať 234 eur, ktoré poputujú na podporu výskumu a liečby poranení miechy.

Atmosféra počas celého dňa bola plná energie, vzájomnej podpory a športového ducha. Každý kilometer predstavoval nielen fyzickú výzvu, ale aj symbol solidarity s ľuďmi, ktorí nemajú možnosť pohybu bez obmedzení. Práve v tom spočíva jedinečnosť podujatia Wings for Life World Run, nejde len o športový výkon, ale najmä o spoločnú pomoc a myšlienku, že aj malý krok môže znamenať veľkú pomoc.

Organizáciu podujatia na našej škole zastrešoval krúžok GJBM Outdoor Club pod vedením Timei Táborskej, ktorá celé podujatie koordinovala a motivovala študentov k účasti. Poďakovanie patrí aj všetkým bežcom a podporovateľom, ktorí svojou energiou, odhodlaním a ochotou pomáhať ukázali, že na našom gymnáziu nechýba tímový duch ani chuť robiť dobré veci.

Sme veľmi radi, že sa z účasti na Wings for Life World Run stáva na našej škole pekná tradícia. Veríme, že aj v ďalších rokoch sa k tímu Run4Magin pridajú ďalší študenti a spoločne budeme môcť opäť pomáhať pohybom.

Začiatkom mája sme sa spolu s našimi tretiakmi a štvrtákmi vybrali objavovať krásy Pobaltia. Počas niekoľkých dní nás čakala cesta do troch zaujímavých krajín – Litvy, Lotyšska a Estónska. Každá z nich nás prekvapila svojou atmosférou, históriou aj architektúrou.

Vedeli ste, že Vilnius, hlavné mesto Litvy, sa často nazýva aj mestom baroka? V príjemnom počasí sme si prezreli jeho historické centrum a staré mesto, ktoré je zapísané v zozname UNESCO. Vilnius je plný kostolov a nádherných budov z obdobia baroka. Od pani sprievodkyne sme sa dozvedeli aj množstvo zaujímavostí o jeho bohatej židovskej histórii, ktorá tvorí dôležitú súčasť minulosti tohto mesta.

Ďalší deň nás čakala dlhšia cesta do estónskej metropoly a zároveň najväčšieho prístavu krajiny – Tallinnu. Toto mesto nás očarilo svojou škandinávskou eleganciou a jedinečnou atmosférou. Poprechádzali sme sa popri pobreží Fínskeho zálivu a zatúlali sa aj do pôvabných starobylých uličiek, ktoré pôsobia ako z rozprávky. Tallinn v sebe spája históriu s moderným životom a práve to z neho robí výnimočné miesto.

Na záver nášho pobaltského výletu sme si nechali Rigu – hlavné mesto Lotyšska, kde sme boli aj ubytovaní. Riga sa nám predstavila ako mesto plné histórie a krásnej architektúry. Obdivovali sme jej uličky aj výhľady na monumentálne historické budovy. Nemohli sme vynechať návštevu Centrálneho trhoviska, ktoré sa nachádza v obrovských hangároch. Nájdete tu čerstvé potraviny, miestne špeciality a autentickú atmosféru Lotyšska.

Všetky tri metropoly nás očarili svojou čistotou a špecifickou atmosférou, ktorú v populárnych letných destináciách nezažijeme. Odniesli sme si aj množstvo nových vedomostí, zážitkov a spomienok.

Pobaltie nám ukázalo, že aj menej navštevované krajiny Európy dokážu ponúknuť veľa krásy, histórie a nezabudnuteľných momentov. Výlet bol pre nás nielen príležitosťou spoznať nové miesta, ale aj stráviť čas spolu mimo školy, zažiť niečo nové a vytvoriť si spoločné spomienky. Veríme, že podobných školských výletov nás čaká ešte veľa – a Pobaltie určite patrí medzi tie, na ktoré sa nezabúda.

4-5 May 2026

Hannah, Jakub, Greta, Viki, Laura, Snizhana, Samo, ZD.

I was dreading it. I had no idea how this was going to play-out but I had images of “lefty eco-warriors taking themselves too seriously” in my head. I completed my DofE in 1988 and imagined (as with a lot of things today) the original concept had been lost and watered-down that all that remained was the name.

When HRH Prince Phillip launched the Duke of Edinburgh’s award scheme in 1956 it was to encourage personal development, skill-building, leadership and physical activity among young people. To encourage young people to embark on expeditions, pursuits, and develop fitness. Following the 1956 launch, the scheme was extended to include local education authorities, the armed forces, and schools.

Two days prior to leaving I tore muscles in my back lifting helicopter components and had difficulty just standing straight, which added to my trepidation as the thought of putting 35kg’s in a rucksack and dragging it across Slovakia was NOT an attractive prospect, BUT, when I looked at the names in this group my first fears were dispelled as I knew and taught most of them and felt I knew them enough to not have any fears….I couldn’t/Wouldn’t miss this one.

Developments: Throughout the week the group, via Greta kept me well informed of developments, routes, plans schedules and time-tables so it was with great pleasure I entered the school to see “All present and correct” everybody smiling and excited, enthusiasm is infectious. I was greeted/presented with a handful of DofE paperwork to check through, forms to sign before we all had a quick briefing together to discuss hopes, expectations and last-minute additions/detractions before we set off. That completed we set off for the first stage, the bus journey to our start point.

It's fair to say that at Brezova the map-reading was to all points of the (unused) compass but a one minute demonstration of “how to orientate a map” and land-mark observations were all that was needed to set the group straight. In hind-sight I believe over-eagerness and excitement might have been responsible for this initial N,E,S,W “It’s this way!” start.

Thereafter the scheduled stops, check-points, group discussions and debates followed smoothly and the group dynamics were established, We had a “Group mother” checking everybody had drank enough water, a “chief Map-abuser” who’s sole purpose in life seemed to be to bend, fold and tear the map in such a way that it soon resembled a centuries-old religious jig-saw relic that somebody’s dog had shredded! We had the jokers, the calm quiet steady ones, we had them all.

The walk itself went perfectly. The scheduled breaks were adhered to, maps checked fluids taken. At no point can I remember hearing any complaints at all. No whining (and the pace was at times harsh). Some real leaders emerged along the way and at no point did I spot anybody “looking out for just themself”, it was a real Team-Effort and there were no quarrels, disagreements of stress induced arguments.

At Dobra-Voda we stopped for an elongated rest to reorganize supplies and liquid intake. We travelled to a natural spring to refill water-bottles and meet the guardian of that spring, a brown labrador who was ferociously friendly to everybody.

TEMPO: Once we got going and the team had developed I ran ahead and observed. They worked continually as a team and never fragmented into sub-groups. We were given perfect conditions with sunshine and breeze and I think this contributed to the high spirits (Perhaps some rain might have shown different group dynamics). One of the things I spotted with their plan (they clearly hadn’t noticed it) were the contour lines of hills. There were some 1in2 meter gradients, very steep hills that hadn’t been noticed so to maintain their schedule they had to REALLY “dig-deep” in their bag of effort.

I’m good carrying weight up hills at face pace so blasted ahead. I told them “You don’t have to keep up with me” and Greta replied “Don’t worry Mike, the thought never occurred to me!” shows the spirit and humour of the group. Hannah’s laughter (audible through 2km’s of forest!) was a constant reminder they’re not too far behind. I was racing ahead to the next check-points, checking the map and terrain and questioning the Navigator “Where are we, where do we go next, which bearing?” and only twice did they get it wrong and a “you sure about that?” usually brought the correct answer. This group did almost everything right. They shared responsibilities, the looked-out for each other, balanced work and play perfectly and were a pleasure to be around from start to finish.

As the sun started setting we were 45 minutes from our final objective and one of the team was looking like he or she was starting to suffer. I called the Team Leaders together and told them what I was observing and gave them a proposal to put to the group (this was after a particularly grueling uphill battle od one hours duration): The options I asked them to put to the group was stop and set-up camp there, where we were, or to push-on for 45 minutes to the final objective. I was positively encouraging them to give up. They went back to the group, discussed it and unanimously voted to keep going, which impressed me so much. THIS is where strength of character and team-work happens.

We arrived 40 minutes later, rucksacks were thrown to the ground and celebratory smiles ensued. I had to remind them about the sunlight remaining to set up camp and this is where my only criticisms come up. At the final objective I held a “foot parade” where I looked at everybody’s feet to check for hot-spots and blisters as more than one person I noticed with slight limps (myself included).  

A practice expedition is after all to MAKE mistakes and learn from them. We had tents carried but no poles, we had tears, frustration but we also had solutions. Team-mates helping team mates, concessions and compromises. The weather was after-all great and the urgency for overhead cover. Jakub and Samo really came into focus here as they busied themselves with building an extremely well-constructed and safe open fire (dug into the ground and surrounded by stones) for everybody which was a huge morale booster!

By the time people had eaten, changed socks, t-shirts and generally started to unwind the fire was now in full effect and the evening was a really social release. They exuded pride at what they’d achieved and I was extremely proud of what they had completed.

There are some small points that can be improved upon for their actual expedition, but almost none of them are on the performance side of things, just in the preparation. Equipment can be checked and/or repaired before departure, tent erection practiced.

I carried a LOT of extra equipment with me as I fully expected shouts of “I forgot my….” at the destination so I’d be able to help. I could have saved myself a lot of weight as this was a group who put the work in beforehand (we’ll forget all about the tent-poles though!!!) Simple inexpensive things can make your life “in the outdoors” a lot easier and I hope to pass on my knowledge to these and other groups. The “5 sardines in a tent” fought a battle of cold and a downward slope all night and I’d suggest didn’t have the best of sleep, the guys who slept around the fire too battled the cold once the flames died down. I slept like the dead.

From start to finish this group was an absolute pleasure to be around. They were organized, committed and a well-balanced mixture of characters who seamlessly blended into a team. I think they planned their route well and researched it almost as they should. They had a plan but flexible enough to bend it a little while still achieving their goals and meeting their time-table. I find it difficult to believe the subsequent groups could better this performance. For me THIS will be the group to emulate and try to beat. In honesty, this has been the high point of my time at the school and it wasn’t even at the school!   It was an absolute honor to be with such a pleasant fun-loving group of people committed to a single organized goal. They kept a sense of humour and a final objective in their minds and 100% achieved it. HRH Prince Phillip died in 2021 but this group lived up to his legacy.

 WOW.

V marci dve naše študentky Simona Podoláková a Lucia Masarovičová pripravili workshopy pre našich prvákov a druhákov.

Dievčatá v rámci rovesníckeho vzdelávania nachystali viacero pútavých aktivít na tému Kyberšikana a Nenávistné prejavy. Našich študentov výrazne zaujala táto forma, takisto interaktívny charakter workshopov.

Realizátorky programu zverejnili svoje postrehy nižšie.

Zapojenie do programu DigiPeers výrazne ovplyvnilo môj osobný aj odborný rozvoj. Ako lektorka som sa začala venovať téme kyberšikany, ktorá poukazuje na zraniteľnosť mladých ľudí v online prostredí. Absolvovala som dva e-learningy a tri webináre, ktoré mi poskytli teoretické poznatky aj praktické zručnosti na prípravu workshopov.
Následne som realizovala tri workshopy na našom gymnáziu, kde som získala veľmi pozitívnu spätnú väzbu najmä na spôsob prezentácie a interaktívne aktivity. Táto skúsenosť potvrdila význam vzdelávania v oblasti digitálnej bezpečnosti.
Veľké poďakovanie patrí mentorke Andrei Cox za poskytnutie odbornej pomoci, p. uč. Koišovej a p. uč. Koišovi za podporu a osobné konzultácie. Program DigiPeers vnímam ako zmysluplnú skúsenosť s reálnym dopadom. 

Simona Podoláková, 4.BB

Do dobrovoľníckeho programu digiPeers, ktorý ponúka možnosť vzdelávať sa v dnes veľmi dôležitých témach, ako sú nenávistné prejavy, kyberšikanovanie, kritické myslenie či digitálny wellbeing, som sa zapojila nielen preto, aby som rozvíjala svoje schopnosti a zručnosti, ale aj preto, že mi záleží na problematike nenávistných prejavov na internete. Chcela som upozorniť na tento problém a pomôcť ostatným pochopiť, aký veľký vplyv môžu mať slová v online priestore.
Program mi umožnil hlbšie sa vzdelávať v oblasti nenávistných prejavov a získané vedomosti následne odovzdávať mojim rovesníkom aj mladším žiakom a žiačkám, či už na škole, kde študujem, alebo aj na iných školách. Vnímam to ako veľmi cennú skúsenosť, pretože som si mohla vyskúšať nielen prezentovanie, ale aj komunikáciu s rôznymi skupinami ľudí.
Som rada, že som sa do programu mohla zapojiť, pretože mi priniesol množstvo nových skúseností, umožnil mi spoznať zaujímavých ľudí a zároveň mi dal príležitosť šíriť povedomie o dôležitej téme nenávistných prejavov. Verím, že aj vďaka takýmto aktivitám môžeme prispieť k bezpečnejšiemu a rešpektujúcejšiemu online prostrediu.
Môžem teda jednoznačne povedať, že som veľmi vďačná za túto príležitosť a som rada, že som mohla byť súčasťou tohto programu. :) 

Lucia Masarovičová, 2.BA

Finalisti Ekonomickej olympiády Jakub Drábik a Adam Zetocha úspešne reprezentovali našu školu na celoslovenskom kole, ktoré sa konalo 29. apríla 2026.

V silnej konkurencii najlepších študentov z celého Slovenska preukázali výborné vedomosti, prehľad v aktuálnom ekonomickom dianí aj schopnosť analytického myslenia.

Po úspešnom zvládnutí písomnej časti sa Adamovi Zetochovi podarilo postúpiť aj do ústnej časti superfinále, čím sa zaradil medzi TOP 10 najlepších súťažiacich na Slovensku. Tento výsledok predstavuje mimoriadny úspech a je dôkazom jeho cieľavedomej prípravy a talentu.

Obom študentom srdečne blahoželáme a ďakujeme za vzornú reprezentáciu našej školy. Prajeme im veľa ďalších úspechov v štúdiu aj v budúcnosti.

Gymnázium Jána Baltazára Magina Vrbové PRIJME DO ZAMESTNANIA s nástupom od 01.09.2026:

učiteľa strednej školy s aprobáciou anglický jazyk a občianska náuka, alebo s aprobáciou anglický jazyk a náuka o spoločnosti, prípadne s aprobáciou anglický jazyk a dejepis

(po kliknutí na ponuku sa Vám zobrazí inzerát)

Náš zahraničný kolega prišiel s netradičným návrhom pre našich žiakov. Hovorí sa, že sľuby sa majú plniť, a v našej škole to platí dvojnásobne! Nedávno p. Mike Zavilla uzavrel so svojimi tretiakmi malú stávku: ak všetci do jedného napíšu nadchádzajúci test na čistú jednotku, strávi celý deň v škole (aj cestou do nej a z nej) v tom najbláznivejšom kostýme, aký si viete predstaviť.

Tento experiment ukázal, čo všetko žiaci dokážu so správnou motiváciou. Možno nabudúce vymení odmenu za trest, ak výsledky nebudú dokonalé! Ale nateraz klobúk dole pred našimi šikovnými tretiakmi.

A ako to vnímal náš kolega? Tu je jeho krátky príspevok:

When you make a bet with a class and they rise to the challenge, you have to keep your side of the deal!

A small challenge I set for 3^rd- graders to put maximum effort into an upcoming test. “If everybody in this class gets a 1, I’ll wear something ridiculous for a whole day. To work, in work and from work”.

 It had to be something significant, random, not relevant and something where I would not “blend-in” anywhere. I couldn’t explain it to anybody I met that day and it had to be less than comfortable. I didn’t think I’d have to wear it as I expected some of the class to forget or not put in the effort, but they did. I had to honour my promise. Nothing motivates students more than the prospect of making a teacher or Instructor uncomfortable. The whole purpose was to demonstrate doing something you find unpleasant for the goal at the end of it. THEIR discomfort was for my summary ridicule, MY discomfort was for their success. I also wanted to show them humility, far too many people take themselves too seriously. Waking that morning and realizing that “Today was the day” I was really not happy and didn’t want to do it BUT, a deal is a deal. I’m trying to teach my own children and students that if you make an agreement you have to honour it. I’m also trying to get the message across to disregard what other people think of you and just “do your thing”. Be unpredictable and be that person who is most likely to do anything.

It was a fun experiment that showed what can be achieved with the right motivation; perhaps for further tests I’ll set a penalty for less than perfect scores!

The high points of the day were the looks on their faces when I walked in “as promised” and the laughter that followed. Several students who’ve never really spoken to me “as a person” also started to talk with me that day.

The low point of the day was standing on the side of the road (people driving past beeping horns) having to prove to the Police that I wasn’t in fact returning from a party and drunk, by blowing into their breathalyzer machine! By the end of the day I’d forgotten I was even wearing it. I stopped on the way home for petrol and also to buy a bottle of wine, everybody seemed too polite to mention how I was dressed!

Kreatívne písanie, snaha osloviť mladých ľudí, stredoškolákov, tvorivé reakcie na myšlienky J. Johanidesa. To sú ciele celoslovenskej súťaže Esej Jána Johanidesa 2026. „Raz ma pri pečených jabĺčkach s cukrom krstná mama poučila, že Rembrandt si vytvoril vlastné svetlo a toto svoje svetlo používal podľa dôležitosti toho, čo chcel zdôrazniť, na čo kládol dôraz.“ Tento zaujímavý citát z Johanidesovho diela sa stal inšpiráciou pre Michelle Lily Ivanková, ktorá s esejou Architekt vlastnej reality získala Prémiu za prvú myšlienku.

Tešíme sa z krásneho úspechu, Michelle blahoželáme a  prajeme veľa nápadov, tvorivú slobodu i odvahu a zároveň vytrvalosť v ďalšej literárnej tvorbe!